Otváracie hodiny:
Po - Ne 10,00 - 16,00
Vstupné:
- deti do 15 rokov, dôchodcovia: 2€
- dospelí: 3€
- sprievodný výklad: 4€
Vstupenky si zakúpite na hotelovej recepcii Hotela Majolika
Popis:
Modra, podobne ako ďalšie lokality, sa stala hrnčiarskym strediskom vďaka dostatku kvalitnej hliny a dreva v jej okolí. Najstaršie písomné doklady týkajúce sa hrnčiarskej výroby, pochádzajú zo 17. storočia, kedy už v Modre pracoval aktívne hrnčiarsky cech (1636). Súčasne s hrnčiarstvom sa od 17. storočia začína rozvíjať i džbankárstvo. Za rozšírenie tejto džbankárskej výroby vďačíme predovšetkým potomkom habánskych keramikárov, príslušníkom náboženskej sekty novokrstencov, ktorí, prenasledovaní pre svoju vieru, našli útočište a domov na Morave a západnom Slovensku (Sobotište, Leváre, Košolná, Častá, Dechtice...). Vo svojich početných strediskách zakladali povestné džbankárske dielne, ktoré sa vyznačovali nádhernou lesklou, maľovanou keramikou. Po rozpade habánskych spoločenstiev habánski džbankári postupne splynuli s miestnymi hrnčiarmi. V tomto období (18. st.) sa i Modra stala známym džbankárskym strediskom.
V modranských dielňach začal vznikať nádherne bielo glazovaný, maľovaný nízky i vysoký točený riad s modrým, žltým, zeleným a fialovým dekórom. V roku 1872 boli zrušené remeselné cechy, čím nastal pre keramických majstrov problém vo výchove nového dorastu. V tom čase v meste pôsobilo takmer šesťdesiat džbankárov. Krízu v dielňach zažehnalo mesto Modra, na čele s Jánom Maierom, tým, že v roku 1883 zriadilo Keramické – priemyselné učilište (Agyagipartanműhely Modor). Učilište prevzalo po zrušení cechov niektoré funkcie keramického cechového remesla, šlo napríklad o organizovanie učňov, účtovanie práce i organizáciu výroby. Hlavným cieľom učilišťa bolo naučiť učňov zhotovovať „lepší jarmočný tovar“. Mesto Modra vyčlenilo priestor pre dielňu v budove južnej bašty, zaviazalo sa tiež hradiť osvetlenie výrobne a na pálenie v peci poskytnúť potrebné drevo z mestských lesov. Vedúcim dielne, neskôr majiteľom (1888) sa stal rodák z Vyškova Jozef Mička. Dielne pre potreby učilišťa upravil staviteľ Ján Doringer a podľa Mičkových plánov sa zhotovila džbankárska pec.
Za vedenia Jozefa Mičku dielňa prosperovala, produkovala „flámovaný“ wagramský, namáčaný znojemský riad a šmelcový pestro maľovaný riad, chránený vlastnou značkou „MODOR“. Dielňa sa vďaka vysokému dopytu po svojich výrobkoch rýchlo rozrástla. Skladala sa zo štyroch pracovných miestností, pričom v jednej z nich sa nachádzala pec zo sušiarňou. Po smrti Jozefa Mičku sa dielňa borila s existenčnými problémami a niekdajšiemu prosperujúcemu, keramickému remeslu hrozil totálny úpadok. Z tejto krízy dielňu vyviedli miestni vlastenci, evanjelický kňaz Samuel Zoch, Vladimír Jurkovič a jeho brat slovenský architekt Dušan Jurkovič. Založením akciovej spoločnosti Karol Žák a spol. (1912), neskôr s názvom Dielňa na výrobu hlineného riadu bola opäť keramická výroba v Modre vzkriesená.
Tradičné ľudové výrobky boli doplnené o nové secesné vzory vyvážané do Maďarska, Nemecka a Viedne. Sľubný vývoj a prosperujúcu výrobu narušila 1. svetová vojna. V dielni sa takmer nepracovalo. Nová éra modranskej majoliky sa začala písať vznikom Československej republiky, kedy sa výroba v dielni opäť nielenže obnovila, ale i neobvykle rozrástla. Tradičný hrnčiarsky riad vyrábali v modranskej dielni až do roku 1924. Na základe nových vzorkovníc Heřmana Landsfelda a Jána Ludwiga sa podstatne rozšíril celý keramický sortiment. Vzorkovnica obsahovala okolo 259 kresieb rôznych typov džbánov, váz, čutor, tanierov a kalamárov.
Vysoká technická a estetická úroveň majolikových výrobkov bola ocenená na viacerých medzinárodných výstavách (Grand Prix v Paríži v roku 1925, vo Philadelphii v roku 1926, v Barcelone v roku 1929 a v Liege v roku 1930). Veľký prínos pre dielňu mal príchod Irmfrieda Liebschera, vynálezcu pravej červenej farby, ktorá celkovo obohatila farebnosť modranského džbankárstva. Nad tradíciou a pôvodnosťou modranskej keramiky bdel od roku 1923 ako vedúci dielne Heřman Landsfeld. Svojou neúnavnou prácou neustále dopĺňal modranský dekór o nové, či pôvodné, archeologicky objavené a prekreslené vzory. Dielňa sa však neustále prispôsobovala i dobovému vkusu, okrem tradičnej keramiky ľudového typu sa sortiment obohatil o keramické figurálne plastiky. Vyrástla tu skupina vynikajúcich figuralistov. (Imrich Kóňa, Michal Škarčák, Ignác Bizmayer, Rudolf Barčík, Vincent Labaj). Modranská keramická dielňa sa stala v roku 1952 v dôsledku združstevňovania súčasťou Zväzu výrobných družstiev a prijala názov Slovenská ľudová majolika. V roku 1972 bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku – „Manufaktúra na majoliku“ Od roku 1987 po dobudovaní nových priestorov sa zo starej budovy v južnej bašte definitívne presťahovala. Na tomto mieste sme pre Vás vytvorili múzeum keramiky, do ktorého Vás srdečne pozývame.
